6. Bellamy

"Kašlem na to" Bellamy si zahundral pre seba kopajúc zem do vzduchu. Sledoval ako sa vzduchom plaví v hladkom oblúku medzi dvoma stromami pred pristátím niekoľko metrov ďalej. Kroky pretínali ticho lesa tam, kde sa schoval za zhluk vysokých stromov a držal sa z dohľadu. Pozrel sa cez lístie na čistinu a sledoval troch nováčikov, muža a dve ženy, ako vraštia nosy na jeleňa nad ohňom. Bellamy toho jeleňa ráno zabil a dal ho Antoniovi aby ho vzal do kempu. Môžu sa buď naučiť jesť mäso alebo hladovať na smrť. Alebo ešte lepšie, nech si nájdu vlastné jedlo.
   Keď stovka pristála, tak tu nebol nik kto by ich pozdravil a ukázal im kde sú laná. Nikto neučil Bellamyho ako stopovať zvieratá, používať luk a šíp alebo sťahovať z kože dvojhlavého jeleňa. Prišiel na to sám, ako Clarke prišla na to ako zaobchádzať so zraneniami a chorobami ktoré nikdy pred tým nevidela. Tak ako Wells prišiel na to ako postaviť zrub. Dokonca Graham prišiel na to ako spraviť kopiju. Ak to dokázal Graham, tí bezmocný blázni to dokážu tiež.
   Bellamy by dal svoj najlepší luk a prechádzal by sa po kempe, so vztýčenou hlavou pred tímy bastardmi aby sa ho pokúsili zatknúť. Vedel, že akonáhle by sa dym vyčistil a uši kolonistov by prestali zvoniť, niekto by ho spoznal ako chlapca, ktorý držal Kancelára ako rukojemníka na palube lode. Nezáležalo na tom, že Bellamy nestlačil spúšť, on bol len dôvod prečo bol Kancelár postrelený. Nemal šancu spýtať sa Wellsa či má nejaké novinky o jeho otcovi... oprava, o ich otcovi. Mal by si na to niekedy zvyknúť? Určite nechcel zisťovať či má muž zomrieť alebo žiť tím, že bude stať v lese sám.
   Tento kemp bol Bellamyho domov. Pomáhal ho vytvoriť jeho vlastnými rukami, bok po boku so stovkou. Nosil brvná z lesa a ukladal na základy. Mal skupinu jednoducho udržať na žive tím, že niečo uloví. Nechcel od toho odísť len preto lebo mal odvahu ochrániť svoju sestru. Nebola jeho chyba, že Kolónia mala nejaké hlúpe pravidlo, ktoré spravilo z Octavie prebytočnú a to dalo ostatným povolenie aby s ňou zaobchádzali ako s kriminálnikom.
   Zlomila sa vetva a Bellamy sa otočil s napriahnutou päsťou, no potom ju nesmelo zložil keď uvidel chlapca ako naňho udivene zíza. "Čo tu robíš?" Opýtal sa Bellamy a porozhliadal sa aby sa uistil, že tu nieje nikto ďalší. Bolo bizarné vidieť dospelých v kempe ale bolo ešte divnejšie vidieť malé deti.
   "Chcel som vidieť ryby." povedal to šušlavo, takže to znelo ako byby.
   Bellamy sa prikrčil, tak, že jeho oči boli vo výške chlapcových, ktorý vyzeral tak na tri alebo štyri. "Prepáč kamarát, ryby žijú v jazere. K jazeru je to ďaleko ale pozri." Ukázal prstom medzi stromy. "Tam hore sú vtáčiky. Chcel by si ich vidieť?"
   Chlapec prikývol. Bellamy sa postavil a pokynul hlavou. "Tam," povedal a ukázal na miesto, kde šuchotali listy. "Vidíš?"
   Chlapec pokrútil hlavou. "Nie."
   "Počkaj, pomôžem ti dostať sa bližšie." Bellamy sa zohol, zobral chlapca na ruky a položil si ho na ramená aby si batoľa mohlo zapišťať od radosti. "Trochu potichšie, dobre? Nikto nemôže vedieť, že tu som. Pozri, tu je náš vtáčik, vidíš ho?" Bellamy nemohol vidieť chlapcovi do tváre, tak zobral ticho ako súhlas. "Takže, kde sú tvoji rodičia? Vedia kam si išiel?"
   Bellamy sa skrčil aby chlapec mohol zliezť z jeho ramien a otočil sa k nemu tvárou. "Ako sa voláš?"
   "Leo?" kričal dievčenský hlas. "Kam si šiel?"
   "Do riti," povedal Bellamy pred tím než mal možnosť sa čo i len pohnúť, dievča s dlhými čiernymi vlasmi sa objavilo pred ním. Bellamy si vydýchol. Bola to len Octavia.
   Naklonila hlavu a usmiala sa. "Už lákaš deti do lesa ako skutočný strašidelný pustovník, čo? Netrvalo to dlho."
   Bellamy zagúľal očami, ale bol vďačný za to, že môže vidieť Octaviu v tak dobrej nálade. Zažila niekoľko ťažkých týždňov a hneď ako sa vrátila do kempu tak pristála Kolónia. Octavia sa vedela prispôsobiť, v tom bola dobrá. Strávila prvých päť rokov v hlúpej skrini a od vtedy dokazuje, že si zaslúži žiť.
   "Poznáš tohto chlapca?" Opýtal sa Bellamy.
   "To je Leo."
   "Kde má rodičov?"
   Octavia uprela pohľad na Lea a smutne pokrútila hlavou.
   Bellamy vypustil dlhý výdych a pozrel na Lea, ktorý bol zaneprázdnený ťahavou rastlinou obklopujúcu neďaleký strom. "Takže je na všetko sám?"
   Octavia prikývla. "Myslím, že áno. Je ich tu kopa. Myslím, že ich rodičia sa nedostali na výsadkové lode, alebo..." Nedokázala dokončiť vetu. Vedel, že myslí na čerstvo vykopané, stále neoznačené hroby pri jazere. "Starám sa o nich všetkých kým neprídeme na to čo s nimi."
   "To je od teba milé, O," povedal Bellamy.
   Octaviu striaslo. "Žiaden problém. Malé deti nie sú tie, na ktoré by sme mali byť naštvaní. Sú to ich rodičia, ktorí nás zavreli." Snažila sa znieť bláznivo ale Bellamy vedel, že vyrastať v opatrovníckom centre na Kolónii jej poskytlo mäkké miesto pre osirelé deti. "Poď Leo," povedala a natiahla sa po jeho ruku. "Ukážem ti kde žijú zajačiky." Pozrela sa na Bellamyho. "Budeš tu v pohode?" opýtala sa.
   Bellamy prikývol. "Je to len dnes. Akonáhle sa veci upokoja tak niečo vymyslíme."
   "Dobre... buď opatrný." Usmiala sa a otočila sa na Lea. "Poď chlapče."
   Bellamy na nich zízal a cítil ako sa niečo mihalo v jeho hrudi, keď sledoval, ako  Octavia skáče po svahu a predstiera, že je králik, aby sa Leo zasmial.
   Vždy bola nechcená. Nikto okrem Bellamyho s ňou nezaobchádzal spravodlivo, alebo dokonca láskavo. Až do teraz. Konečne dostala šancu byť normálna tínedžerka, s priateľmi a vzťahmi a, ak mal byť úprimný, so skutočne múdrymi ústami. Samozrejme, že ju neopustí. A neodvedie ju preč. Takže čo mu ostáva? Zaslúžila si ostať tam kde si spravila svoj prvý skutočný domov. Ich domov.
   Bellamy si spomenul na výraz v tvári Clarke, keď naňho naliehala aby sa šiel schovať, až mu zovrelo žalúdok. Chcelo veľa námahy vydesiť to dievča – brilantná doktorka s dušou bojovníka, ktorá je aj náhodou neuveriteľne krásna, najmä keď svetlo prúdi jej blond vlasmi – ale myšlienka na to, že by naňho stráže mierili zbraňami naplnilo jej svetlo-zelené oči strachom.
   Bellamy pomaly vydýchol, snažil sa upokojiť. Clarke len vedela, čo bolo v jeho najlepšom záujme. Udržať ho nažive bol jedným z nich. Ale jej zbesilé prosby, aby zostal v bezpečí a mimo dohľadu, ho nahnevalo viac ako čokoľvek iné. Nehneval sa na Clarke, ale na celú tú situáciu. Stmievalo sa. Strávi celú noc v lese?
   Práve sa chystal ísť späť na čistinu a chcel zaujať svoje právoplatné miesto, keď videl ako Wells z druhej strany privádza ďalšiu skupinu ohromených preživších. Bellamy pozoroval Wellsove vzpriamené držanie tela, jeho prudké tempo a spôsob akým sa správal pred pomalou skupinou ako keby bol ich vodca, nie ako zločinec polovice ich veku. Pre Bellamyho to bolo ťažké pripustiť si, že mini-Kancelár bol jeho vlastný, skutočný brat... Nedozvieš sa každý deň, že si si postrelil otca ale aj to, že nemáš jedného, ale dvoch nelegálnych súrodencov.
   Každý v čistine stíchol a všetci sa otočili na miesto odkiaľ prišiel Wells. Bellamy sa tam pozrel tiež a uvidel Vicekancelára Rhodesa ako prechádza medzi stromami a mieri do kempu. Medzi stovkou a ostatnými sa pohyboval pomaly so sklopenými ramenami so znudeným výrazom na tvári vďaka ktorému vyzeral ako čudák na lodi. Tu vyzerá ako hlupák. Ani nie pred dvadsiatimi štyrmi hodinami tesne unikol smrti a teraz bol prvý krát na zemi. Zabilo by ho ak by prejavil úľavu, alebo vzrušenie?
   Nikto sa neodvážil hovoriť na Vicekancelára, ktorý sa prechádzal okolo čistiny v pomalom kruhu obklopený  strážami a vymeriaval si kemp, ktorý tak ťažko vybudovali. Mnoho ľudí zadržalo dych lebo čakali, že niečo povie, alebo spraví. Dlhú dobu trvalo kým Vicekancelár vstúpil do najbližšieho zrubu. Nejaký čas nebol v dohľade, no potom vyšiel na slnko a jeden kútik mu šklbol, to bol úsmev?
   Bellamy tam chcel naletieť a vraziť tomu sadistovi, ktorý túži len po moci, jednu rovno do tváre. Ale jeden pohľad na stráže obklopujúce Rhodesa stačilo, aby Bellamyho nohy ostali tam kde sú. Nie len, že tam bolo viac stráží ako čakal–minimálne dvadsať, nepočítajúc tých, ktorý boli zranený a stále sa vracajúci z miesta havárie–ale ešte sa aj zdalo, že všetci mali zbrane. Bellamy na prázdno prehltol. Abstraktná hrozba stráží s rozkazom zastreliť ho bola jedna vec. Pozerať do hlavne skutočnej zbrane zase iná. Bellamy nebol vystrašený viac ako keď prišli nováčikovia. Bol si len viac istý, že on a Octavia musia na seba dávať pozor viac, lebo nikto iný to nespraví.
   Konečne, Rhodes prišiel do stredu čistiny a otočil sa na skupinku, ktorá sa okolo neho zhromaždila. Odmlčal sa a čakal na svoje publikum. Octavia sa postavila pred skupinku a skepticky sa pozrela na Vicekancelára. Wells odišiel na stranu, prekrížil si ruky na hrudi s nečitateľným výrazom v tvári. Clarke zostala celkom na konci skupinky, oprela sa o stenu zdravotníckeho zrubu. Vyzerala unavene, čo Bellamyho ešte viac rozzúrilo. Dal by čokoľvek, aby ju mohol objať a povedať jej, že odviedla úžasnú prácu.
   Ľudia naokolo zhromaždený sa pozerali na Rhodesa s tvárami plnými očakávaní, a Bellamy si uvedomil, že dokonca aj s úľavou. Väčšina stovky vyzerala, že sú vďačný za to, že je tu Rhodes so svojimi poskokmi. Vlastne si mysleli, že je tu aby im pomohol.
   Rhodes konečne spustil: "Drahý spoluobčania, toto je smutný deň, deň, ktorý budeme smútiť po stáročia, ale taktiež je to skvelý deň. Som poctený, že tu môžem stáť s vami po dlhej dobe na povrchu Zeme. Príspevok tých, ktorý prišli dole na prvej výsadkovej lodi nebude zabudnutý. Statočne ste vstúpili tam, kam nikto z našich ľudí nevstúpil viac ako sto rokov."
   Bellamy pozoroval tvár Clarke. Nedala najavo žiadnu reakciu, ale vedel, že obaja myslia na rovnakú vec. Bolo tu mnoho ľudí, ktorý vstúpili na zem a neboli to len Zemštania. Napríklad Clarkini rodičia a ostatný, ktorý prišli na Zem s nimi. Zatiaľ však nikto zo stovky nevedel, že Clarkini rodičia sú nažive, okrem Wellsa a Bellamyho.
   "Dokázali ste, že ľudia môžu znova žiť na zemi. To je úžasné. Ale naše životy nezávisia len na čistom vzduchu alebo vode." Zastavil sa pre dramatický efekt a sledoval ako si ľudia vzájomne vymieňajú pohľady. "Naše životy závisia na životoch ostatných," pokračoval. Niekoľko ľudí v dave dôrazne prikývlo a Bellamy by mu najradšej zapchal ústa.
   "A aby sme sa navzájom chránili, musíme dodržiavať určité pravidlá," povedal Rhodes. A už to prichádza, pomyslel si Bellamy, zaťal ruky do pästí, ako by mohol nejako zadržať slová, o ktorých vedel, že všetko zmenia. "Život na Kolónii bol pokojný. Každý bol v bezpečí a zabezpečený,"–zjavne nikdy nebol na Arkádii alebo Waldene–"boli sme schopní udržať náš druh nažive, pretože sme rešpektovali autoritu, robili to, čo sa od nás očakávalo, a udržiaval sa poriadok. To že sme teraz na Zemi neznamená, že môžeme prestať dodržiavať pravidlá, ktoré sú dôležitejšie ako ktokoľvek z nás." Rhodes sa znova zastavil, nechal dav aby to vstrebal.
   Bellamy videl Wellsovu a Clarkinu tvár a vedel, že sú na rovnakej vlne. Rhodes bol plný hlúpostí. Nepovedal nič o tom, že odpustia trest stovke, čo im bolo sľúbené za ich "službu" pre ľudstvo ak sem prídu v prvej výsadkovej lodi. A na základe počtu šťastných stretnutí, ktoré Bellamy v ten deň zažil, jedného alebo dvoch z ne-Fénixčanov, zrejme žiadnej z ich rodín nebola daná priorita na nasledujúcich výsadkových lodiach. Počet lží, ktoré dokázal vypustiť z úst v jednom krátkom prejave, bol odporný. Ale ešte horšie, zdalo sa, že tie lži hltalo mnoho ľudí. Bellamy na nich chcel kričať nech otvoria oči. Prežili sme tu bez tých idiotov a bude nám lepšie bez nich. Nepočúvajte ani slovo čo vraví ten blbec. 
   "Verím, že každý z vás"–Rhodes s naparoval, slová ako med ale jeho tón bol chladný–"rozpozná väčšie dobro a urobí presne to, čo sa od vás očakáva, pre vaše osobné blaho, ale aj pre prežitie ľudskej rasy. Ďakujem."
   Bellamymu prebehol po chrbte mráz. Nebol to motivačný prejav, ktorý ťa zahreje. Bolo to varovanie. Robte čo poviem, alebo budete vyhnaný, Vicekancelár sa im vyhrážal. Bellamy si neveril, že bude dodržiavať pravidlá, to bolo isté. Nikdy nebol ten čo dodržiaval pravidlá na Kolónii. A teraz, tu na Zemi, kde strávil celé dni a noci sám, hlboko v lese, nebola šanca aby niekoho znova poslúchal. Po prvý krát v jeho živote, bol Bellamy voľný. Všetci boli.
   Ale Rhodes nikdy neodpustí Bellamymu zradu, ktorú spáchal na odletovej palube. Bellamy to mal teraz jasné. Miesto toho, Vicekancelár a jeho nasledovníci z neho spravia vzorový príklad, čo znamená popravu. Možno verejnú.
   Rozhodnutie sa objavilo v Bellamyho mysli, už premyslené a urobené. Musí odísť. Vráti sa po Octaviu keď to bude bezpečné. Clarke a Wells sa o ňu na teraz postarajú. Bellamy urobil veľký krok späť do lesa s očami uprenými na Rhodesovu hlavu. Pri druhom kroku sa otočil a zakopol o strom. Snažil sa udržať rovnováhu tím, že použije druhú nohu, čo sa mu aj podarilo, ale pri tom stúpil na hromadu suchých konárov. Hlasno zapraskali a zvuk sa niesol rovno do čistiny.
Stovky hláv sa otočili za zvukom. Strážnici sa chopili zbraní a mierili medzi stromy. S nečakane rýchlymi reflexmi sa Rhodes otočil a hľadal zdroj zvuku. Bellamy uviazol. Nemohol sa pohnúť, určite by ho zbadali. Jeho jediná možnosť bola nehybne stáť a dúfať, že Rhodes a jeho stráže majú zlý rozhľad.
   Nemal šťastie. Rhodes ho zbadal skoro okamžite a ústa sa mu skrivili do malého úsmevu. Dlho na seba pozerali, Bellamy si nebol istý či ho Vicekancelár spoznal ako niekoho kto držal Kancelára ako rukojemníka. No potom zbadal záblesk čistej radosti na Rhodesovej tvári.
   "Tam!" Rhodes kričal na strážnikov a ukazoval na Bellamyho. Zjednotený strážnici prešli cez čistinu v rekordnom čase. Bellamy sa otočil a spoliehal sa na to, že pozná les lepšie ako oni, čo by mohla byť jeho výhoda. Mohol by šprintovať pomedzi stromy a ukryť sa pod nízkymi vetvami. Ale neurobil ani desať krokov keď ucítil jedného, potom dvoch strážnikov ako ho zhodili svojou váhou na zem. Prvý, ktorý po ňom skočil zavrčal a snažil sa chytiť Bellamyho ruky. Bellamy sa bránil tvrdo, kopal a dostal sa na kolená, potom na nohy. Srdce mu búšilo tak silno, že cítil ako jeho rebrá vibrujú s každým úderom. Adrenalín prúdil jeho telom. Cítil sa ako jedno zo zvierat, ktoré sledoval a zabil, aby udržal stovku nažive.
   Ďalší strážnici dobehli k nim a začali obklopovať Bellamyho. Urobil zopár krokov smerom k jednému zo strážnikov, ale v poslednej sekunde sa prikrčil, otočil sa a utekal opačným smerom. Strážnici sa snažili držať krok. Bellamy ušiel zopár krokov do tienistých lesov, stále dúfajúc, že ich môže striasť.
   Ale tentokrát nepoužili vlastné telá aby ho zastavili. Ostré kúsky odleteli zo stromu a vtáky sa rozleteli po lese. Bellamy vykríkol keď mu cez rameno prešla guľka.
   Strelili ho.
   Bellamy padol na zem a okamžite bol obklopený strážnikmi, ktorý mu zviazali ruky za chrbtom, bez ohľadu na krv, ktorá mu vytekala z rany a odtiahli ho na čistinu.
   "Bellamy!" Akoby počul z diaľky Clarkin hlas. Mal zahmlený zrak ale videl Clarke ako si razí cestu cez dav a kričí na stráže. "Nechajte ho. Postrelili ste ho–nestačí to? Prosím, nech sa na to pozriem. Potrebuje zdravotníka."
   Strážnici sa rozišli a umožnili Clarke prejsť. Objala Bellamyho okolo hrudníka a pomohla mu ľahnúť si na zem. "Je to v poriadku," povedala a nepravidelne sa nadýchla. Roztrhla mu tričko pri krku a dala ho preč z jeho ramena. "Myslím, že to nieje vážne, guľka asi prešla skrz." Bellamy prikývol, ale nemohol hovoriť cez zaťaté zuby.
   "Vaše rozkazy, pane?" Zavolal jeden zo strážnikov cez čistinu na Rhodesa.
   Bellamy nepočul odpoveď. Ale pred tým ako upadol do bezvedomia myslel na to, že radšej zomrie, ako keby mal žiť na Zemi ako väzeň.